Za bonsajmi na Taiwan

Nezaradené

Na koncoročnom stretnutí bonsajistov v Nitre prezident SBA Vladimír Ondejčík ponúkol členom SBA možnosť navštíviť Taiwan pri príležitosti 10. Ázijsko – pacifického kongresu ASPAC, ktorý sa bude konať 30. 10. – 2.11. 2009 v meste Chung Hua na okraji Taichungu.

Pri našej poslednej ceste na Taiwan v októbri 2008 sme navštívili organizátorov tohto prestížneho kongresu i krásnu privátnu záhradu, v ktorej sa kongres bude konať. Na základe našich skúseností ponúkame Vám pomoc pri ceste za bonsajmi na Taiwan. Myslíme, že navštíviť zbierky bonsajov a suiseki priamo v Ázii je tajným snom snáď každého milovníka bonsajového umenia. A teraz je to celkom reálne.

Pomoc pri organizácii cesty Vám ponúkame zdarma, bez akýchkoľvek poplatkov, či výhod pre nás. Každý si zaplatí sám letenku i pobyt na Taiwane. Prezident SBA tomu len organizátorsky môžeme pomôcť vďaka dobrým osobným vzťahom s organizátormi kongresu.

Odporúčame Package 2 – t.j. 8-dňový pobytový balík s programom, ubytovaním a stravou (plnou penziou) za 1100 USD. Je to výborná cena, kongresy a výstavy bonsajov v Ázii bývajú oveľa drahšie.

V rámci tohto výletu navštívite Ázijsko-pacifický kongres, bonsajovo – kvetinovú dedinu, dedinu taiwanských domorodcov, kláštor Chung-Tai, bonsajové záhrady v Puli a krásne jazero Slnka a Mesiaca (Sun Moon Lake), pohorie Alishan vo vnútrozemí ostrova, na ktoré stúpa jedna zo starých slávnych vysokohorských železničiek (ďalšie slávne železničky do hôr stúpajú do himalájskeho Darjeelingu a do mesta Inkov pod Machu Picchu). Môžete sa zúčastniť nočného trhu v Kaohsiungu, kde sa dá kúpiť všeličo zaujímavé vrátane kameňov, suiseki…, prejsť sa okolo rieky Lásky… V Kaohsiungu navštívite ďalšiu bonsajovú dedinu, a z juhu ostrova sa preveziete pohodlným rýchlovlakom (300 km/hod) na sever do hlavného mesta Taipei, kde Vás čaká prehliadka Palácového múzea s pokladmi zo Zakázaného mesta. A samozrejme najvyšší mrakodrap sveta, pôvabný One-to-one = 101, s najrýchlejším a najpríjemnejším výťahom, aký sme kedy zažili… A zasa nočné trhy, alebo obchodné ulice.

Všetky spomínané miesta na Taiwane sme už navštívili, výlet je dobre koncipovaný, odporúčame Vám ho.

Ceny leteniek sa pohybujú momentálne okolo 997,64 eur/os. Eva Air však ešte nedala do predaja dobré ceny. Uvedieme ich neskôr.

Zatiaľ prejavili o cestu záujem členovia bratislavského bonsai klubu, bližšie informácie o záujemcoch Vám môže poskytnúť Marián Šimkovič.

Na výstavu Bonsai Slovakia 2009 príde jeden z hlavných organizátorov ASPAC na Taiwane, majster Min-Hsuan Lo, tak sa s ním môžete porozprávať i osobne.

Ostrov Taiwan má svoje zastúpenie v Bratislave v hoteli Carlton, (vchod z boku), tak aj tam sa môžete dozvedieť viac o Taiwane a získať nejaké mapy a informačné materiály:

Taipei Representative Office, Bratislava, Mostová 2, tel.: 02 – 58253220, e-mail: svk@mofa.gov.tw

[codepeople-post-map]

Pripravujeme pre Vás zopár obrazových reportáží, aby ste videli, čo si na Taiwane môžete prezrieť.

Dračí kvet v Šanghaji

Nezaradené

Bola už celkom tma, keď naše lietadlo pristálo na letisku v Šanghaji. Taxíkom sme sa viezli širokými ulicami obklopenými početnými mrakodrapami a svetelnými reklamami. Mrakodrapy a dialnice sa tu v Číne stavajú nevídanou rýchlosťou, aj keď prevažne ručne. Často sme sa pri našom cestovaní v duchu pozastavili, ako bude táto krajina vyzerať za pár rokov, pri takom tempe rozvoja, aký sme tu postrehli dnes.  Netrúfali sme si to ani vysloviť nahlas. Čína silnie a rozmáha sa naozaj viditeľne. A pod jednoduchými a pôvabnými lešeniami z bambusu rastú nové budovy doslova ako huby po daždi.

Long hua = Dračí kvet

Vystúpili sme pred jednoducho vyzerajúcim hotelom v známej budhistickej štvrti Šanghaja nazvanej Long hua – Dračí kvet. Rovnako sa nazýval i náš hotel, susedný budhistický chrám, park i neďaleká pagoda. Všetko významnejšie tu nieslo toto pekné, typicky čínske meno. Long hua. Náš hotel bol súčasťou budhistického chrámu a na jeho charaktere i riadení sa podieľali večne usmiati a na pohľad bezstarostní budhistickí mnísi. Hoci vyzeral navonok veľmi jednoducho, bol postavený rafinovaným spôsobom presne podľa pravidiel Feng šuej. Jeho chodbičky sa kľukatili a zvnútra pôsobil na nás dojmom labyrintu. Určite sa nám ani pri tej najväčšej snahe nepodarilo vrátiť sa na izbu rovnakou cestou. Ale vždy sme boli radi, že sme vôbec trafili. Z každého okna tohto zvláštneho komplexu sme sa mohli zahľadieť do niektorej z klasických kamenných záhrad. Prekrásne bizarné kamene obrovských rozmerov sa impozantne týčili nad malými vodnými plochami a trsmi bambusu. Jednoduchosť, štýl, originalita a všade prítomná tichá stará budhistická hudba, to je Long hua.

Tai či čuan

Ťažko povedať, kedy sa čínske mestá prebúdzajú k životu a kedy sa ukladajú spať. O piatej ráno sú už ulice naplnené čulým ruchom rovnako ako pred polnocou. Avšak na jeden míľnik v živote jednoduchých Číňanov sme predsa len natrafili. O piatej ráno sme potichučky vykĺzli z hotel a vybrali sme sa k blízkemu parku. Naše tušenie nás nesklamalo. Na malom námestí pri pagode cvičila skupinka ľudí za zvukov klasickej hudby svoje každodenné Tai či čuan. Prastaré cvičenie, ktoré pomáha rovnomernému prúdeniu energie v tele, prekrveniu vnútorných orgánov a k upokojeniu mysle. Považuje sa za veľmi dôležité pre udržanie si dobrého zdravia a vitality do vysokého veku. Hneď tu na ulici sme sa pridali ku skupine cvičencov, ktorým predcvičoval cviky veľmi zvláštne vyzerajúci starší muž s neobyčajnou ladnosťou v tele. Cvičil vo vyžehlených nohaviciach a v slušivej veste. S tvárou, v ktorej sa neodrážali žiadne emócie ako odpoveď na podnety vonkajšieho sveta vyzeral ako postavička z rozprávky.

Ranný rituál

Kúsok opodiaľ cvičila skupinka žien ladné ranné cvičenie s veľkými vejármi a vedľa zasa iná  s mečmi. Vošli sme do veľkého parku obklopujúceho mauzóleum  a stali sme sa súčasťou tohto ranného rituálu. To, čo u nás praktizuje len málo jednotlivcov snažiacich sa udržať si zdravie a kondíciu, alebo stotožniť sa s rôznymi filozofiami východu, tu bolo každodennou súčasťou života. Každý cvičil to, čo mu najlepšie vyhovovalo. Šli sme od skupiny ku skupine a už sme s nimi ani necvičili, len sme vdychovali tú skvelú atmosféru skorého rána, ktorú tie tisícky ľudí roztrúsených vo veľkom parku vytvorili okolo seba.

Energia stromov

Hneď pri bráne do parku sme si zatancovali valčík spolu s Číňanmi, ktorí ním začínali deň. Pomedzi zeleň sa kľukatil zvláštny chodníček. Celý bol povykladaný okrúhliakmi tak, aby tí, ktorí sa po ňom prechádzali bosí si rozmasírovali chodidlá a všetky akupresúrne body, energetickými dráhami pospájané s jednotlivými vnútornými orgánmi. Tí mladší behali po tráve, alebo po chodníkoch vhodných na beh. Niektorí dokonca cúvali. Ľudia bez ostychu objímali staré stromy, dotýkali sa ich kôry a čerpali ich energiu vlastným vcítením sa. Šli sme stále ďalej a opäť sme videli mnohé pôsobivé cvičenia s dýkami, vejármi i mečmi alebo len so svojím telom.

Spev vtákov

Na opačnom konci parku pod košatými stromami sa schádzali muži s klietkami zakrytými nepriehľadným súknom. Rozvešali ich po konároch stromov a sňali z nich rúško. V tej chvíli pre vtákov učupených v klietkach akoby svitol deň a oni sa nenapodobiteľným spôsobom rozospievali. „To je japonský Joko“, usmievali sa ich hrdí majitelia a prstami nám ukazovali na veľkých vtákov podobných nášmu drozdovi so škvrnou na oku. Niektorí ľudia cvičili pri tejto prírodnej muzikoterapii, iní len počúvali vtáčie budenie slnka opretí o stromy, alebo debatili s okoloidúcimi.           Boli to krásne rána, keď ešte vzduch nebol nasiaknutý horúčavou dňa ale pozitívnou energiou ľudí, ktorým sa nelenilo začať deň ranným cvičením a stretnutím s priateľmi. Vo všetkých tvárach sa zračila vyrovnanosť a srdečnosť. Pokoj duše, ale i vnútorná disciplína, ktorá zabráni telu voľkať si v prirodzenej lenivosti a ranným cvičením zvíťaziť každý deň nad sebou samým. A to už stojí za to.

Zelený čaj na raňajky

Na chodníkoch pred vstupom do parku sa vytvorila ulička drobných obchodníkov, ktorí si na zem rozprestreli obrus a predávali podľa vlastného uváženia tovar od výmyslu sveta. Ponúkali sa tu vonné tyčinky, tenisky i živé hady v tenkých sieťkach.          Snáď ešte nikdy sme nevideli pokope toľko dobre naladených ľudí ako v tie skoré rána na juhu Šanghaja uprostred Long hua. Ale o pol siedmej akoby niekto mávol čarovným prútikom, kúzlo zmizlo. Ľudia sa odrazu rozpŕchli nevedno kam a my sme sa uchýlili do pokoja budhistického chrámu. Ešte bol temer prázdny a údery na zvon volali mníchov na skromné raňajky. I my sme sa pobrali na tie naše. Svieži a žiariví v kontraste s našimi práve sa prebudiacimi priateľmi sme si nechali zaliať zelené lístky čaju horúcou vodou a s chuťou sme zahryzli do teplého toastu. Zaujalo nás, že dobrý čaj i tu vo svojej domovine bol drahší ako celé ostatné raňajky a za jeden sklenený pohár sme zaplatili temer 150 Sk. Bola to však dobrá investícia, pretože dobrému raňajšiemu zelenému čaju sa ťažko niečo vyrovná.

AKO DOŽIŤ DO STO ROKOV

Nezaradené

„Žil kedysi cisár Huang Di. Bol od narodenia bystrý, od útlej mladosti výrečný, od rannej dospelosti múdry. Vyrastal v priamosti a vycibrenosti a keď dosiahol zrelý vek, vystúpil na cisársky trón.

Nebeskému majstrovi Qi Bo ( jednému zo svojich radcov ) povedal: -Rozprávali mi, že v dávnom staroveku sa človek dožíval sto rokov bez toho, aby jeho činnosť ochabla. Dnešní ľudia sú zoslabnutí už v päťdesiatke. Stalo sa tak zmenou epochy alebo chybou ľudí?“

Ako by sme dnes odpovedali na túto otázku položenú pred viac ako 2 500 rokmi? Trúfate si práve Vy v zdraví a vitalite dožiť sa vysokého veku? Ako sa cítite večer a potom ráno? Je vo Vás pokojné dobro a láska k ľuďom? A čo stres, únava, neistota, nespokojnosť a nespavosť? Nie ste už zasa prechladnutí? Zdá sa, že ľudstvo má po tisícročia rovnaké problémy, takže to nebude len tou dobou. Mnohí učenci rôznych dôb a kultúr tvrdili, že všetko, celý náš život, zdravie i choroby majú svoj základ a pôvod len v nás, hlboko vo vnútri.

A čo odpovedal nebeský majster Qi Bo svojmu cisárovi?

Nazrime do NEI JING  – klasického čínskeho diela:

„Naši predkovia, poslušní učeniu Tao sa stravovali primerane a chovali sa umiernene. Vyhýbali sa nadmernej záťaži, snažili sa neničiť si telo ani ducha, čo im dovoľovalo žiť celé jedno storočie. Mudrci v dávnom staroveku učili každého, aby sa včas vyvaroval neblahých vzruchov a škodlivých vplyvov ( vonkajších príčin ochorení ), aby udržoval svoju vrodenú energiu kľudom a sústredením v poslušnosti a svojho ducha držal ako sa patrí vo svojom vnútri tak, aby choroby nemohli nadobudnúť vrcholu. Obmedzením chúťok a skrotením rozmarov sa dostane srdcu kľudu a zbaví sa vzruchov, telo pracuje bez vyčerpania, životná energia má pravidelný tok a každý je spokojný.

Jazero Slnka a Mesiaca

Nezaradené

Ostrov Taiwan

Taiwan leží asi 160 km juhovýchodne od čínskej pevniny medzi Japon­skom a Filipínami, priamo na obratníku Raka a obmývajú ho už dlhé veky vlny Pacifiku. Má tvar čajového listu a je len 394 km dlhý a 144 km široký. Žije tu asi 20 miliónov ľudí, najmä Číňanov, prevažne v mestách na pobreží ostrova, pretože vnútrozemie je modelované divokými, neveľmi prístupnými vulkanickými horami s množstvom termálnych prameňov, gejzírov horúcej pary a neopakovateľných prírodných scenérií. Najvyššie vulkanické štíty sa nachádzajú na severe ostrova v oblasti nazvanej Tatun. Tatun je celý pokrytý lávou, ktorá prúdila zo sopečných kráterov. Dnes tu stoja ako nemé výkrič­níky sily a nespútanosti prírody v podobe kužeľov vysokých vyše 1 000 m.

Centrálne pásmo hôr sa zvažuje do malebných a prístupnejších svahov pokrytých lesmi, bambusovými hájmi, jedinečnými čajovými plantážami a nižšie i porastmi akácií a ryžovými poľami.

Festival dračích člnov

Po niekoľkých taiwanských horúcich dňoch zasvätených návštevám množstva prekrásnych a zaujímavých bonsajových záhrad a plantáží nadišiel vzácny deň pokoja. V Číne a na Taiwane sa totiž nerobí 5 dní v týždni, ale sa pracuje temer nonstop a z tohto nekonečného reťazca pracovných dní vytrhne domorodcov len príležitostne niektorý festival alebo náboženský sviatok. I počas nášho pobytu boli cesty zdobené veľkými kruhmi z kvetov, čo nasvedčovalo, že sa bude diať niečo slávnostné.

A naozaj. V piaty deň piateho mesiaca lunárneho kalendára sa na tomto ostrove koná festival dračích člnov. V tomto roku to pripadlo práve na 30. mája a tak sme boli pri tom. Tento deň patrí čínskemu vodnému drakovi, ktorí je symbolom ostrova a je poprepletaný snáď všetkým, čo sa týka minu­losti, ale i súčasnosti Taiwanu. Počas festivalu sa velebí vodný drak, aby priniesol dážď a štedrú úrodu. K tomuto prapôvodnému dôvodu osláv sa v 4. storočí pripojil ešte ďalší. V tom čase žil na ostrove uznávaný básnik a zá­roveň i politik Chu Yuan. Jeho nespútaná a odvážna duša nesúhlasila s ko­rupciou a krátkozrakou politikou panovníka. Po mnohých zbytočných sna­hách zmeniť svet, sa na znak protestu utopil.
A tak rybári dodnes trieskajú veslami po hladinách vôd, aby jeho telo sa nestalo potravou rýb a do vody hádžu ryžové knedlíčky dzung-dze na uzmierenie jeho duše. V tento významný deň sa na mnohých vodách Tai­wanu konajú preteky pestro pomaľovaných dračích člnov, ktoré sa snažia dohnať a zachrániť dušu nešťastného poeta.

Cesta do vnútrozemia

Náš ochotný čínsky sprievodca po našej prosbe zájsť si hlbšie do vnú­trozemia sa rozhodol, že nezasvätí tento významný festivalový deň drakovi, ale nám. Nasadli sme do jeho auta a vyrazili sme k modrým horám v diaľke. Cestovanie autom po Číne a Taiwane s domorodým šoférom patrí tiež k fas­cinujúcim zážitkom. Jazdí sa tu doslova ako sa dá a v duchu hesla, že sa nikto nikoho nebojí. Už po krátkom čase sme prišli na to, že trúbenie pri každom predbiehaní a dobromyseľné nadávky majú svoje opodstatnenie v cestovnom ruchu, kde pod kolesá rútiaceho auta vám bez strachu, pokojne vojde chodec a ani brvou nepohne. A obdivuhodná jazda štrbinami zaprata­ných mestských uličiek, ktoré sa javili oveľa užšie ako auto pomedzi stovky chodcov a cyklistov, alebo bravúrne predbiehanie v protismere horských serpentín patrili zrejme k obvyklým duchovným cvičeniam nášho šoféra, rovnako ako tisícov ďalších, ktorí pokojní a usmiati vystúpili po tomto perli­vom kúpeli spoza volantu, aby pomohli na nohy Európanom s nápadne rozšírenými očnými zreničkami od údivu, čo všetko je možné na tomto svete.

Musím však oceniť i iný zaujímavý zážitok, ktorí nám poskytlo cestova­nie autom po Taiwane. Už keď sme doň nastúpili po prvý raz pred budovou letiska, všimla som si malú, typicky taiwanskú rastlinku Pachiru zasadenú v bonsai miske, ktorá bola položená pod predným sklom na prístrojovej do­ske. Na druhý deň ju šofér vymenil za malý bonsai, Ficus, ktorý obložil vo­ňavými kvietkami.

No a pri ceste do vnútrozemia namiesto u nás používaných voňavých strom­čekov na osvieženie vzduchu napichal do otvorov ventilátora čerstvé biele kvety s vôňou podobajúcou sa jazmínu. Bolo to veľmi milé prekvapenie. Čínska aromaterapia v praxi.

Jazero Slnka a Mesiaca

Tak sme sa dostali na jedno z najnavštevovanejších a veľmi pôsobivých miest ostrova, na brehy Jazera Slnka a Mesiaca. Okolo jazera sa nachádza niekoľko prekrásnych budhistických chrámov, dedina domorodých kultúr, parky, bambusové háje, množstvo obchodíkov s najpikantnejšími su­venírmi a nad tým všetkým na vysokom kopci stojí pagoda spájajúca dušu človeka s vyššími princípmi bytia. Stúpali sme k nej hustým bambusovým hájom za všadeprítomného spevu cikád a modlitebných mlynčekov. Stála tam krásna, dôstojná a prázdna. Prvý raz sa mi vnukla otázka, prečo sa vlastne stavajú pagody. Funkcia budhistických chrámov je jasná. Ale pagody? Stoja väčšinou na vyvýšených miestach a dominujú okoliu. A sú prázdne. Zvonka ich lemujú poschodia balkónikov poskytujúcich rozhľad na šíre okolie. Z vnútra sa po ich stene vinú dve špirály ľahkých schodov oddola až nahor k veľkému zvonu. Dve špirály, ktoré sa nikdy nestretnú. Silne mi pripomenuli DNA – dvojzávitnicu nesúcu genetickú informáciu človeka. Vstúpili sme dnu. V prázdne pagody týčiacej sa k nebu bola závratná sila, vynucujúca si veľkú úctu človeka. Stúpali sme hore. Vystúpila som na prvý balkón a ďalej ma rešpekt a bázeň pred tým, čo tu bolo skoncentrované nepustili. Kdesi som čítala, že pagody slúžili ako miesta uchovávania relikvií svätcov. Po našich potulkách Čínou a Taiwanom sa mi zdalo, že predovšetkým svojou domi­nantnosťou nad okolím pripomínajú ľuďom ich duchovné smerovanie a har­monicky vylaďujú a čistia celé svoje okolie. Je to vždy silný zážitok, pobud­núť v ich blízkosti bez ohľadu na vlastné náboženské presvedčenie a sveto­názor. Ak sme dostatočne tolerantní i iným kultúram, i nás obohatí tiché načúvanie zákonom prírody v spojení s tvorivosťou ľudských rúk a umu člo­veka.

Nostalgia čínskych záhrad

Nezaradené

Srdce záhrad

Kedysi dávno v starej Číne, keď bol niektorý z početných cisárskych hodnostárov unavený službou a životom na cisárskom dvore, vzal si dlhé voľno a odišiel do ústrania. Na peknom mieste si kúpil kus pôdy a založil tam záhradu. Často i vyše roka pracoval na jej návrhu a realizácii. Rozmýšľal nad každým stromom a krom, vyberal kamene podľa farby, tvaru a podľa zvyklostí. Hľadal miesta pre záhradné jazierka, prirodzene vykreslil ich okraje a až keď mali konečný tvar, zvlnil terén a vyvýšil pahorok.

Celá záhrada viedla návštevníka k bodu, ktorý tvoril jej srdce. Často ním bývala čajová chyžka, malý pavilón či kamenná lampa. Oválne kamene viedli kroky človeka pozvoľne práve tam. Cestičku lemovali pozorne vybrané rastliny, alebo celé krajinné scenérie podnecujúce ľudskú fantáziu. Obrazy vznikajúce v mysli ako reflexia na okolité podnety zvyšovali vnímavosť, uvoľňovali napätie a svojou nevtieravou nástojčivosťou potierali minulosť a budúcnosť. Umenie náznaku sa snúbilo s dokonalosťou filozofie.

Pominuteľnosť

Myseľ človeka, jeho telo, duša i zmyslové orgány sú citlivé na zmeny. Sme schopní registrovať iba zmeny, reagovať na ne a prijímať ich ako skutočnosť. Vnímame zmeny vlnenia svetla a zvuku, vibrácie hmoty. To, čo je vzhľadom na nás konštantné, nevnímame nezachytávame. Čo je nemenné, pre nás neexistuje. A to, čo sa mení, sa nám javí ako reálne a stále. Život je plný paradoxov.

Hľadajme preto, čo je v našich záhradách najpríťažlivejšie. Je to ich večná zmena. I klasické čínske a japonské záhrady sa menia v hre svetla a tieňov. Rozoznievajú ich prvé lúče slnka i kvapky dažďa. Žijú tichým životom a svojou jednoduchosťou vlnia priestor okolo seba.
Ľudia často preciťujú krásu rozvíjajúcich sa kvetov, vlniacej sa trávy a dozrievajúcich jabĺk. Krásu toho, čo prichádza. Práve v tom je skutočná krása a sila, že rozkvitajúci kvet raz uvädne a lístie opadá. Že sa všetko zmení skôr, ako nás to omrzí a prestaneme to vnímať ako realitu. Vädnúce kvety predsa nie sú smutné. Splnili iba svoju úlohu. Dozrievajú v nich semená, z ktorých spod odumierajúcich listov raz vykvitnú ďalšie kvety. Krásne je i padajúce lístie, ktoré umožňuje vyzrieť drevu, aby po zime mohli vyrásť tisíce ďalších lístkov. Moment zániku je vlastne krásny. V tichu, ktoré po ňom nastáva, je cítiť chvenie očakávania, chvenie vyladenia, chvenie prítomnosti a pochopenia. Pominuteľnosť je plná radosti, len si ju treba nechať prejsť celým telom. Fúknuť do svojich túžob ako fúkajú budhistickí mnísi do mandaly vysypanej z piesku po dlhých hodinách mravenčej práce. Pre pocit slobody a silu prítomnosti.

Zametanie lístia

Krehké, krásne a večné sú vo svojej pominuteľnosti kvapky rosy. Vynárajú sa z tmy noci a tíško sa ligocú v striebornom svite mesiaca. Keď sa ich dotknú prvé lúče slnka, objavia sa v nich tisíce hviezd, ktoré v silnejúcom lesku pomaly skončia svoju pozemskú púť.
Krásne sú kvapky rosy. Ak sa v rose umyjete na sklonku svätojánskej noci ešte pred svitaním, zachováte si krásu po celý ďalší rok. Tak sa to traduje v starých slovenských povestiach. V Číne boli kvapky rosy symbolom pominuteľnosti. Ich cenu poznali i starí čajoví majstri, ktorí ich zbierali zavčas rána z lupienkov lotosových kvetov a používali na prípravu najjemnejších čajov pre vzácnych hostí. Skúsme sa niekedy prejsť bosí včas ráno po záhrade. Možno lepšie precítime, v čom sa skrýva jej krása.

Tradovalo sa, že dobrý čaj nemôže pripraviť človek, ktorý prestal vnímať vrždiaci sneh na chodníku, či pôvab jarného dažďa. Možno preto zametanie záhrad skoro ráno patrilo k najobľúbenejším úkonom čajových majstrov a navodzovalo dokonalé uvoľnenie a upokojenie mysle.

O pokoji

Zakladanie záhrad a práca v nich vyvolávajú v človeku stav rovnováhy. Práca v záhrade je tvorivá i stereotypná zároveň, patrí k vynikajúcim očistným technikám. Tým že upravujeme priestor okolo seba, nastoľujeme poriadok i vo svojom vnútri. Vplývajú pritom na nás farby i zvuky prírody, sila stromov i dotyk rúk s hlinou. Fyzická práca upokojuje myšlienky a zvyšuje našu vnímavosť. Tým prebúdza v duši úctu i pokoru, pochopenie i intuíciu, ovládnutie okolia i seba samého. Pokoj záhrad sa prenáša do vnútra a zrazu je v nás viac miesta pre zrkadlenie krásy sveta a užasnutí počúvame, ako rozdielne šumí v silnom vetre lístie líp a platanov.

O intuícii

Ľudia tvoria rôzne záhrady okolo svojich príbytkov. Je veľký rozdiel v úprave záhrad na holandskom vidieku a na ďalekom východe. Človek ovplyvnený tradíciami, prírodnými a spoločenskými podmienkami hľadá svoj vlastný kód krásna. Je dobré nechať sa viesť vlastnou intuíciou. Iba tak vytvoríme to, čo bude na nás spätne najsilnejšie pôsobiť. Prirodzené nepokosené sady s popadaným lístím pôsobia uvoľnene a nenútene a vyhovujú celkom iným typom ľudí ako záhradky upravené do poslednej piade zeme, vysadené podľa predstáv tvorcu a precízne denne udržiavané.

Paralely života

Je zvláštne, že buriny sú vitálne a priebojné a prerastajú záhrady rovnako ako nepokojné myšlienky myseľ človeka. Znovu a znovu sa objavujú a bujnejú, ak ich pravidelne nevykoreňujeme, kde ich naozaj netreba.

Ušľachtilé kvety sú akoby slabšie a vyžadujú si starostlivosť a pokojnú opateru, tak ako ušľachtilé myšlienky a city, aby sa mohli rozvinúť do plnej krásy a naplniť priestor okolo jemnou vôňou a jasom. Tešia nielen toho, kto o ne dbá, ale celé okolie. A to za prácu a za rozlíšenie kvetov od plazivých burín predsa stojí.

Čajovňa dobrých ľudí

Na rohu ulíc Farskej a ulice Pri synagóge si našla svoje miesto Čajovňa dobrých ľudí. I tu môžete vstúpiť do tajomného sveta japonských záhrad, ako ich svojím objektívom zachytil svetoznámy fotograf, cestovateľ a dobrodruh Zdeněk Thoma. Ešte krátky čas Vás pri vychutnávaní niektorého z vyše sto druhov čajov špičkovej kvality, budú tíško inšpirovať fotografie nazvané jednoducho „Japonské ticho“. No a do jednej krásnej a zaujímavej klasickej čínskej záhrady, ktorú sme náhodou objavili pri našich potulkách na juhu Číny, Vás zavedieme na stránkach Krajského nitrianskeho hlásnika opäť nabudúce.