O horách a ľudskej duši

Nezaradené

Rozprávka o čarovnom vrchu

V jednej malej krajine uprostred sveta stojí vrch. Keď naň zavčas zrána vyjdete, dostanete sa celkom blízko k nebu, pretože nebo sa tichučko skloní k vám. Fúkajú tu studené vetry a občas sa utrhnú lavíny, ale každé ráno tu vychádza Slnko.
Je to zvláštny vrch. Tisíce ľudí prechádzajú hrebeňom, pozerajú na malebný kraj okolo seba, zapisujú čosi do vrcholovej knihy a chrániac pred chladným vetrom svoje spotené chrbty idú zasa ďalej.
Iba sem-tam sa niekto naozaj započúva do zvukov skál a v tlkote srdca tejto hory začuje ozvenu nekonečna. Potom už nikdy neodíde. Nech jeho kroky vedené životom smerujú hocikam, zostáva s čarovným vrchom navždy spojený. Nosí ho stále v sebe a zároveň kúsok zo svojej duše necháva tam, medzi skalami a húževnatými bylinkami veterných hôľ.
A keď sa ozve nástojčivé volanie, musí ísť. Nech je kdekoľvek, hnaný silným nepokojom, ktorý sa v ňom zrazu zrodí ide za hlasom rezonujúcim hlboko v srdci. Keď príde na miesto, čarovný vrch a nebeská klenba nad ním sa zmenia na chrám a podivné chvenie, ktoré ho doteraz hnalo, sa premení na pocit blaženosti, lásky a naplnenia. Všetko, čo je v ňom dobré a krásne sa vyderie spod nánosov špiny na svetlo sveta a nad čarovným vrchom zasa vyjde Slnko.

Cesta nahor

Prelistujme si knihy prorokov, diela historikov a zákutia vlastnej pamäte. Údel človeka, jeho duchovný rast, poznanie a očista ľudskej duše sa spája s horami. Znovu a znovu človek na ne stúpa, aby sa dostal bližšie k bohu. Vzďaľuje sa od svojho obydlia, teritória, v ktorom žije, od príbuzných i od všetkej hmoty, s ktorou je každodenne zviazaný . Výstup na vysokú horu je náročný. Mení človeka na všetkých úrovniach bytia. Telo sa zvýšenou záťažou a zrýchleným krvným obehom zbavuje nežiaducich splodín látkovej výmeny, očisťuje sa ich vylučovaním prostredníctvom potu a dychu. Zvyšuje sa celkový metabolizmus, spomaľuje sa proces starnutia. Dlhým výstupom sa redukujú neusporiadané myšlienky , chaotické a nepotrebné obrazy mysle zostávajú tam dole za nami. Výstup núti sústrediť sa, byť v prítomnosti, každý okamih má svoju hĺbku. Vzadu zostávajú i negatívne emócie a trudnomyselnosť. A keď svojou vôľou zvíťazíme nie nad horou, ale nad sebou samým a pocítime to naozajstné tu a teraz, vystúpime na jej vrchol. Očistený výstupom môžeme prijať to, čo hora človeku dáva.

Sila hôr

Vysoké hory čnejúce nad svojím okolím majú v sebe neobyčajnú silu. Je tvorená samotnou podstatou horstva a približne pyramidálnym tvarom. Ako silné tvarové žiariče pôsobia na svoje okolie a mnohé tvoria i históriu ľudstva.

Hora Sinaj je v Starom zákone nazývaná i Choréb. Keď Izraeliti prešli cez Maru a Élim, dorazili k nej v treťom mesiaci po svojom odchode z Egypta. Utáborili sa pri úpätí na rovine, z ktorej bolo vidieť na vrchol hory Sinaj. Na tejto hore sa Mojžišovi zjavil Boh a dal mu Desatoro prikázaní a ďalšie zákony, ktoré zohrali veľkú úlohu pri utváraní jednotného národa.

V Biblii vystupovali proroci i samotný Ježiš na hory vo chvíľach rozjímania, meditácie, modlitby a komunikácie s bohom a so svojím vnútrom.

Posvätné hory

Najposvätnejšou horou Japonska je Fudži. Každoročne na ňu vystúpi viac ako 300 000 pútnikov – budhistov i šintoistov, hľadajúcich pokoj a spásu svojej duše. Táto krásna hora vysoká temer 3 800 m sa vpísala do srdca snáď každého Japonca. Jej spätosť s krehkou japonskou dušou sa zobrazila v mnohých maľbách, piesňach a básňach majstrov, ale i v legendách jednoduchých ľudí.

Prekrásnu horu, ktorej zasnežený pyramidálny vrchol sa odráža na hladine veľkého jazera Manasaróvar nájdeme v Tibete. Volá sa Kailás a jej štyri výrazné strany sú orientované podľa svetových strán. Starý hinduistický epos vysvetľuje krásu a jedinečnosť Himalájí práve tým, že ukrývajú v sebe túto posvätnú horu. Pútnici viacerých vyznaní putujú k hore Kailás, aby pohľad na ňu vysušil ich hriechy, ako ranné slnko vysúša rosu. Rituálnym spôsobom obchádzajú Kailás nielen krokom, ale tí najoddanejší si po každom kroku ľahnú na brucho a takýmto zvláštnym spôsobom vyjadrujúcim úžasnú pokoru spojenú so silou vôle vykonajú svoju parikramu.

Na každom kontinente, v blízkosti centier vyspelých civilizácií sveta by sme našli posvätné hory, ktoré majú tak veľa spoločného a pritom zostávajú absolútne jedinečné. A národy, ktoré žili na rovinách ako Egypťania a Májovia budovali pyramídy. Hory z kameňa tak podobné napríklad i hore Kailás.

Vrcholky hôr

Mnoho sa toho udialo v dejinách ľudstva na vrcholkoch hôr. Na Olympe či Kilimandžáre sídlili bohovia, nórsky Blocksberg bol vraj sídlom čarodejníc. Na vrcholkoch hôr sa prinášali obete, stavali sa kláštory i šibenice. Na nich sa kládli ohne signálne i očistné.
Stúpaním nahor sa človek odpútava od zemskej príťažlivosti v duchovnom zmysle, od strnulosti a spätosti s istotou plodných údolí. Hory sú s duchovnom úzko späté. A ak by sme si ich premietli na ľudské merítka, sú vyššími čakrami Zeme, tak ako teplé prímorské oblasti majú súvis s funkciou nižších čakier človeka. Preto je lepšie ísť na svadobnú cestu k moru.

Ale rovnako je príjemné poslúchnuť nástojčivé volanie hory, tej vlastnej, ozývajúce za z najhlbšieho vnútra človeka a ísť za ním. Aby raz zasa nad čarovným vrchom vyšlo Slnko.

O zime a horúcom čaji

Nezaradené

Nový rok

Stará múdrosť vraví, že i tá najdlhšia cesta sa začína prvým krokom. Tento krok je už nedeliteľnou súčasťou cesty a môže výrazne ovplyvniť jej priebeh a kvalitu. Preto naši predkovia venovali toľkú pozornosť všetkému, čo sa začínalo. Prvému kroku. A jedným z najvýraznejších začiatkov bol Nový rok. Príchod Nového roka za posledných dvetisíc rokov sa posúval u všetkých európskych národov pomerne často. Starí Rimania vítali príchod Nového roka 1. marca. Avšak čoskoro sa posunul tento dátum do zimných mesiacov. A tak sa Nový rok slávil striedavo 1. januára, 6. januára a 25. decembra. Preto novoročné zvyky viacmenej splynuli s oslavami Vianoc a Troch kráľov. Ale i tak prvý deň Nového roka mal vlastné obrady a rituály spojené s prvým krokom na novej ceste. Obraz prvého dňa sa stával obrazom celého roka a preto sa veľmi dbalo na čistotu a poriadok v príbytkoch, ale i v dušiach ľudí.

Zimy a letá

Zvláštnym sviatkom zimy boli Hromnice. Starý pohanský sviatok západných Slovanov zasvätený bohovi ohňa a hromov – Perúnovi. V tento februárový deň končila zima a začínalo leto, pretože kedysi sa roky počítali len na zimy a letá, nie na 4 ročné obdobia. Bola len zima a leto, voda a oheň, dva základné živly sa navzájom prelínali v tento nevšedný deň. Ľudia v poslednom dni zimy svätili sviečky, ktorých oheň ich mal po celý rok chrániť, liečiť ale i sprevádzať nebohých na poslednej ceste.

Oheň života

Nový rok je vlastne len pomyselným sviatkom. Zem sa neochvejne točí okolo Slnka stále plynule ďalej, ale ľudia na nej žijúci v priebehu tisícročí sa húževnato snažia hľadať vo svojom živote mýľniky, body zlomu, nové a nové prvé kroky a vytvárajú si tak svoje vlastné rituály. Opakovanie a charakter rituálov tvorí a modifikuje našu civilizáciu. Človek si vytvára rituály a rituály vytvárajú človeka. A náš život horí ako vianočná prskavka. Všetko svetlo žiari stále iba v jedinom bode. Vzbĺkne, keď sa oheň dotkne hmoty, sunie sa pomaly vpred, kým má čo horieť a keď sa dostane na koniec ešte naposledy zapraská a zhasne. Hmota dohorí, ale svetlo existuje naďalej. Tak ako existovalo i predtým ako sa jeho koncentrovaný lúč dotkol hmoty.

Mystický čaj

Vonku je chladná zimná noc a ja pijem posledný dúšok čaju. Ohnivého čaju zo zmesi korenín, namiešaného v Indii podľa jedného z receptov prastarej nauky o dlhom živote – ájurvédy. Horúci čaj patrí k zime ako oheň k vode. Hlboko vo vnútri človeka sa oboje skĺbi v jedno. Slávny Yogi čaj príjemne šteklí podnebie a jeho prenikavá vôňa pôsobí tak, že človek vychutnáva vlastný výdych. Je to čaj, ktorý nie je čajom. Je to dômyselná a harmonicky vyvážená zmes škorice, zázvoru, kardamonu, klinčekov, čierneho korenia a ďalších indických korenín. Rozdrvené na jemný prášok sa varia vo vode. Je pôžitok variť ho v skle, pretože číra hnedočervená farba nálevu rozžiarená svetlom ohňa sa vpíja priamo do duše spolu s vôňou a prebúdza v nej vitalitu prepletenú s príjemným pocitom zvláštneho tajomna. Je to vskutku mystický čaj.

Studený čaj

Zima je obdobím, keď človek je zvlášť vyladený prijať a precítiť dokonalú jednoduchosť, ale i rafinovanosť nápoja, akým je čaj. Ale pozor, aby nám pri popíjaní nevychladol. „V Japonsku sa studený čaj podával len odsúdeným na smrť,“ vysvetľovali nám v Čajovni dobrých ľudí manželia Hrdličkoví z Prahy, bývalí diplomati a znalci východných kultúr. Japonci i Číňania dokázali precítiť podstatu vecí a preniesť podobenstvá do života. Čaj má byť horúci ako život. Ak vychladne, prestáva byť čajom, ako odsúdenec pri poprave prestáva byť človekom. Oheň vyprchá a chlad namiesto neho rozprestiera svoje krídla.
Chladný čaj sa už nikdy nezohrieval a ak zostal v kovovej nádobe do rána, považoval sa za jedovatý ako had. Nuž všetko má svoj čas. Čaj sa pije, kým je teplý a život sa žije kým horí ako plamienok prskavky.

Horúci dúšok

Čaj je nápoj s nekonečným množstvom variácií. Čaj sa často čaju ani nepodobá. Môže byť každým dňom iný. Prispôsobí sa náladám a potrebám človeka. Vie rozohriať uprostred mrazivej noci, povzbudiť krvný obeh a upraviť tlak, pomôže prečisteniu organizmu, prebúdza vitalitu a obranyschopnosť. Je požehnaním pre telo i dušu človeka. Zvláštny oheň vie rozpútať zmes korenia, ktoré sa najmä v severnej Indii tradične pridávalo do silného čierneho, najlepšie vysokohorského čaju. Jeho príprava dáva krídla intuícii. Často sa varil čaj iba z rôznych druhov korenia bez čajového listu. Vyskúšajte v súlade s tradíciami indickej ájurvédy pripraviť si takýto mimoriadne príjemný a povzbudivý čaj. Do vody dajte po troche z rôznych kedysi veľmi vzácnych a dodnes cenených korenín. Klinčeky, kardamon, zázvor, škoricu, bobkový list, čierne korenie… a povarte ho na miernom ohni 10 – 15 minút, kým nedostanete nálev žiarivej farby a príjemne ostrej chuti. K nemu môžeme pridať trochu čierneho, hoci nepálskeho čaju a ešte niekoľko minút vyluhovať. Tento nálev nalejeme rovným dielom do horúceho mlieka a pridáme trochu medu. Mlieko a med sú dôležitou súčasťou čaju a zjemňujú jeho pôsobenie najmä na žalúdok. Čaj je príjemne pikantný, lahodne voňavý a veľmi vzpružujúci. Neuvádzame presnejšie pomer jednotlivých ingrediencií tak, ako ho pripravujeme my v Čajovni dobrých ľudí, pretože tento horúci čaj patrí k výsostne intuitívnym nápojom. Započúvajte sa do svojho vnútra a pripravte si ho tak, ako ho práve v tejto chvíli potrebujete. Varenie takéhoto zaujímavého čaju patrí k jednej z najlepších meditácií plnej vôní a farieb. Na Zdravie!

Kde sa zrodil prvý bonsaj ?

Nezaradené

Na našej poslednej ceste do Číny sme okrem tajomstiev prípravy skvostných čínskych čajov hľadali i miesto, ktoré by sa dalo označiť ako bod zrodu bonsajového umenia.
To, že prvé bonsaje uzreli svetlo sveta v Číne, sme sa dočítali v každej knižke. Ale dalo by sa toto miesto i bližšie špecifikovať? Kde v rozsiahlej a mnohotvárnej Číne vzal vnímavý človek po prvý raz strom a zasadil ho do misky? Kde mali ľudia už pred stáročiami zmysel pre krásu miniatúrnych stromov a poéziu kameňov a ušľachtilosť keramických misiek? Má toto konkrétne miesto i po plynutí času atmosféru tej doby? Kládli sme si mnoho otázok a zvedavosť nás zaviedla na ono svojrázne miesto. Ocitli sme sa uprostred legendárneho Su-čou.

MESTO UMENIA A ZÁHRAD

Su-čou sa považuje za jedno z najstarších miest Číny a jeho história sa začala písať už v roku 514 pred n. l.. Nikdy nebolo hlavným mestom ríše, no uchovalo si jeden zvláštny fenomén. Ktovie, či za to môže neďaleké tiché jazero Tchaj-chu, či zvlnené pahorky hôr, na svahoch ktorých sa dodnes pestuje vynikajúci čaj Pi Luo Čchun nadýchaný vôňou jarných kvetov, no bolo to práve Su-čou, ktoré rástlo tisícročiami do pokoja a krásy.
Mnohí hodnostári a vysokí úradníci po ukončení aktívnej služby na cisárskom dvore prichádzali často práve sem, aby si tu inšpirovaní atmosférou miesta vybudovali pri svojich sídlach kultivované záhrady, obklopili sa dielami zručných remeselníkov a po večeroch sa oddávali filozofickým dišputám, radovánkam a sneniu pod kvitnúcimi stromami, omámení zvukmi flauty a vôňou mladých tanečníc s kvetmi vo vlasoch…
Spolu s bohatými intelektuálmi túžiacimi premeniť svoj finančný kapitál na krásu a umenie, napĺňajúce dušu i prepychové pavilóniky záhradných víl, prichádzali do Su-čou i nadaní umelci, remeselníci, technici, básnici, maliari a záhradníci, aby sny solventných klientov naplnili, uplatniac pritom svoj talent a schopnosti.

BONSAJE V ČÍNSKYCH ZÁHRADÁCH

Prvou bonsajovou záhradou v Su-čou bola záhrada Mu s bohatou kolekciou viac ako 10 000 bonsajov. Bola však zničená počas kultúrnej revolúcie (1966-1976) a po nej sa to najlepšie, čo zostalo, prenieslo na Tigriu horu do Záhrady desaťtisícich vyhliadok (Wan-ťing šan čuang). Dnes je v Su-čou a jeho okolí približne 20 000 bonsajov rôznych typov a z toho asi 2 000 bonsajov najvyššej triedy. Zaujímavú zbierku nájdete aj v Záhrade skromného politika (Čuo-čeng jüan) a slávnej záhrade Lingering. No bonsaje z Tigrej hory majú jednoznačný prím. Sú dokonalým vyjadrením princípov čínskej a teda najmä sučouskej školy. Bonsaje majú zjavne prvotriednu starostlivosť a mnohé z nich sú zasadené do starožitných misiek, s ktorými tvoria jednoliaty harmonický celok. Ako sme sa tak prechádzali pomedzi ne, museli sme uznať, že máme pred sebou najkrajšiu kolekciu, akú sme v Číne doteraz videli, hoci sme prešli naozaj veľa bonsajových záhrad, sústredených vo viacerých čínskych provinciách.

BONSAJE V PLYNUTÍ VEKOV

Obyvatelia Su-čou, milujúci záhrady, stromy a filozofiu, si k bonsajom rýchlo našli cestu už na začiatku za dynastie Tchang (618-907). Doba bonsajom obzvlášť priala i za vlády Južných Sungov (1127-1252), ktorí preniesli svoje hlavné mesto do neďalekého poetického Chang-čou. Sungskí umelci sa nadchli pre tvorbu krajinných scenérií z kameňov a stromov a do tvarovania bonsajov vniesli nové umelecké prístupy a techniky.
Za panovania mongolskej dynastie Jüan (1271-1368) sa kládol dôraz skôr na umenie vojny ako na kultúru, preto boli aj bonsaje tej doby typické subtílnejšími rozmermi. Až dynastia Ming (1368-1644) vniesla do života opäť teplo a farby. Vznikli nové bonsajové štýly, písali sa o nich knihy, zobrazovali sa v maľbách a dôraz sa kládol najmä na ich vnútorný a filozofický význam. Ďalším nepriaznivým obdobím boli roky 2. svetovej vojny. V roku 1949 sa o znovuzrodenie čínskej bonsajistiky vo veľkej miere zaslúžil slávny spisovateľ a bonsajový majster Zhou Shou Juan, ktorý pracoval intenzívne celé roky, aby sa bonsaje v rodnom Su-čou zaskveli opäť v plnej kráse.