Kongres BCI-IBS, Saint Vincent

Známa medzinárodná organizácia Bonsai Club International usporiadala 24.-28. októbra 2008 svoj kongres v malom horskom mestečku Saint Vincet v severozápadnom cípe Talianska.

Na križovatke ciest

Organizátori našli pre toto prestížne podujatie naozaj prekrásne miesto. Saint Vincent sa nachádza v údolí Aosta, ktoré už pred naším letopočtom patrilo k významným miestam na mape Európy. PO latinsky sa vtedy nazývalo Augusta Pretoria. Do tohto údolia pomedzi alpské velikány ústia dva významné priesmyky. Oba sa volajú rovnako, Saint Bernard,  a celé dve tisícročia cez ne prechádzali pútnici, pastieri, obchodníci a vojaci do Švajčiarska, Francúzska a Talianska. Prepojením týchto troch krajín v úzkom údolí, získala Aosta veľký strategický význam, a preto ju strážila sieť starovekých kamenných hradov, z ktorých sa mnohé zachovali dodnes.

Pod strechou Európy

V dnešných časoch údolie Aosty vyhľadávajú najmä milovníci hôr, turistiky, horolezectva a zimných športov (je tu 700 km zjazdoviek, časť z nich vo výške nad 4000 m). Týčia sa tu skalnaté bralá tvoriace samotnú strechu Európy. Najvyšší Mont Blanc 4807 m, dominantný Matternorn, nádherná Monte Rosa a ďalšie skalnaté štíty alpského oblúka boli na dosah z mestečka Saint Vincent, v ktorom sa zišli milovníci bonsajov, krásnych suiseki a východných kultúr pri príležitosti kongresu BCI. Mnohých to ihneď vytiahlo von a po absolvovaní ostrých serpentín úzkym údolím sa autom dostali do poslednej dedinky odkiaľ je Matterhorn naozaj na skok. Stačí už iba vyšľapať zhruba tisíc metrov prevýšenia do výšky 3000 m k malému jazierku a kochať sa prekrásnou horskou scenériou. Kto si držal rýchlejšie tempo, mohol pri poslednom výšľape pocítiť aj vplyv zmeny nadmorskej výšky. Nad hlavami spotených turistov čnel vrchol Matterhornu, ktorý Taliani nazývajú Cervino, lemovaný dvomi ľadovcami, v ktorých to chvíľami strašidelne zaprašťalo a sem tam bolo počuť padať kamene. Hore vyšli predovšetkým milovníci suiseki. (Milovníci bonsajov hľadali yamadori niekde dole, pretože tu už stromy nerástli). A tí, ktorí mali šťastie alebo dobré informácie, sa mohli zúčastniť aj na slávnostnom zháňaní kráv z horských pasienkov, ochutnať guláš a potešiť sa pohľadom na dlhonohé alpské mažoretky.

Hostia zo všetkých kontinentov

Na kongrese v Grand Hoteli Billia sa zatiaľ schádzali a stretávali členovia BCI i hostia zo všetkých svetadielov z 25 krajín sveta. Boli tu zástupcovia Japonska, Taiwanu, Hong Kongu USA, Kolumbie, Rakúska, Belgicka,  Kanady, Číny, Francúzska, Nemecka, Indonézie, Kórei, Litvy, Holandska, Poľska, Španielska, Švajčiarska a Talianska a nechýbali ani milovníci bonsajov z Austrálie, Ománu či Madagaskaru. Ozdobou podujatia bola určite veľká skupina veselých Indiek oblečených v krásnych sárí a v pestrých šatách pandžábskeho štýlu, ktoré im veľmi svedčali.

Hviezdy podujatia

Hlavnými medzinárodnými hosťami, ktorí účinkovali v programe kongresu BCI boli Shinji Suzuki (Japonsko), Min Hsuan Lo (Taiwan), Isao Omachi (Japonsko), Wong Tsau Shing (Hong Kong), Hideko Metaxas (Japonsko – USA), Robert Kempinski (USA), Nikunj a Jyoti Parekh (India) Pauline Muth (USA) a Carlos Van der Vaart (Holandsko).

Prezident BCI pán I. Chi Su nepriletel do Talianska zo zdravotných dôvodov a na kongrese ho zastupovala pôvabná manželka Helen, ktorá už 10 rokov pracuje v Palácovom múzeu v Taipei. Múzeum zhromažďuje poklady starej cisárskej Číny, ktoré predtým ukrývali paláce Zakázaného mesta v Pekingu. Helen vo svojej prednáške predstavila unikátnu zbierku suiseki svojho manžela, nadšeného milovníka kameňov, bonsajov a starožitnej keramiky.

Umenie detailu

Značnému záujmu publika sa tešila aj prednáška Japonky Hideko Metaxas o umení keido. (Podobnosť mena pani Metaxas a známeho drinku nie je vôbec náhodná). Keido vysvetľuje základné estetické a filozofické princípy usporiadania predmetov v tradičnom japonskom výklenku tokonoma a dokonalého prezentovania bonsajov a suiseki na výstavách. Hlavným lídrom školy keido je Japonec Uhaku Sudó. Tento majster je známy aj ako významný tvorca bonsajov v literátskom štýle. Vytvoril centrum učenia keido severne od Tokia. Mali sme to šťastie navštíviť ho pred piatimi rokmi a hlboko nás zasiahla dokonalosť čajovní, záhrad i celého komplexu Chikufu-en, ktorým nás previedol. Učenie keido kladie dôraz na pochopenie detailov, ktoré tvoria alebo rušia harmóniu priestoru. K významným žiakom keida patrí aj Kunio Kobayashi, ktorý si na tomto základe vybudoval i prekrásny Palác bonsajov a záhradu Shunka-en. Hideko Metaxas sa snažila vysvetliť základné princípy keida priamo v praxi. Na kongresovom pódiu stála tokonoma, v ktorej Hideko aranžovala rôzne bonsaje a suiseki so zvitkami a bronzovými figúrkami. Výdatne jej pri tom pomáhal i Shinji Suzuki a jeho asistenti.

Tvarovanie bonsajov

Návštevníci kongresu boli snáď najviac zvedaví na  demonštrácie tvarovania bonsajov, ktoré sa predvádzali v dvoch hlavných sálach. Materiál, ktorý si vybrali účinkujúci na svoje vystúpenia a aj samotná tvorba boli zaujímavé. Napríklad v sobotu dopoludnia vystúpili v hlavnej sále nazvanej Veľký raj (Gran Paradiso) Min Hsuan Lo, Wong Tsau Shing a Carlos Van der Vaart.

Min Hsuan Lo, prezident Tajwanskej asociácie tvorcov bonsajov patril k najpozoruhodnejším osobnostiam kongresu. Bolo vidno, že sa už narodil v bonsajovej záhrade, ktorú po vojne vybudoval jeho otec. Dnes prednáša o bonsajistike na dvoch Taiwanských univerzitách. A rozprávač je vskutku dobrý. Pri svojom vystúpení tvaroval borievku, ktorej nový tvar bol založený na veľmi prudkom ohybe dlhého kmeňa. Za pozornosť stála i jeho ranná „kritika vystavených bonsajov“, v ktorej trefne upozorňoval na to, čo by sa aj na majstrovských dielach dalo urobiť ešte lepšie. Na pódiu ju sekundoval Wong Tsau Shing z Hong Kongu, ktorý vytvoril javorový lesík s jazierkom. Pozoruhodná bola najmä práca s kameňmi, ktoré pozorne osadzoval a lepil. Prenos detailov práce bol zabezpečený cez dve kamery na veľké plátno. Tak aj diváci z posledného radu mohli pozorovať i ten najmenší pohyb prstov pri miniatúrnych prácach. To bolo veľmi dobré. Na pódiu zároveň tvaroval svoj smrek Holanďan Carlos Van der Vaart. Aj výsledok jeho práce bol zaujímavý.

Rýchli Japonci

V sobotnom popoludňajšom tvarovaní v hlavnej sále vystúpil očakávaný japonský majster Shinji Suzuki so svojimi asistentmi. Po úvodnom rozprávaní sa pustili do opracovania mŕtveho dreva s takým zanietením, že už po krátkom čase nemali čo robiť, pretože druhú časť tvarovania, drôtovanie a uloženie koruny, si podľa programu mali nechať na druhý deň. A tak ich borievka stála opustená uprostred pódia takmer celé popoludnie, za čo sa na majstra Suzukiho zniesla spŕška kritiky. Vedľa zatiaľ tvaroval naozaj unikátne yamadori Michele Andolfo so svojím tímom. Musím povedať, že krajší a dominantnejší materiál som asi na tvarovaniach ešte nevidela. Už prírodou vytvorené mŕtve drevo sa tiahlo v troch prekrásne zladených líniách. Naozaj unikátny kus. S o to väčším záujmom obecenstvo sledovalo, aký bude výsledok. Na druhej strane pódia tvaroval svoj strom Talian Sandro Segneri. Všetci majstri podľa plánu skončili tvarovania až v ďalšom bloku vystúpení na druhý deň. Shinji Suzuki so svojimi pomocníkmi bol so svojou prácou hotový skôr, ako sa časť divákov stačila naraňajkovať a celé dopoludnie na pódiu opäť tvarovali len talianski majstri. Výkon Michele Andolfa v konečnom dôsledku vyvolával rôzne názory, pretože na strome nechal príliš veľa zelenej hmoty a priama línia vytvarovanej koruny nebola v súlade s pohybom mŕtveho dreva. I pri pohľade zozadu bolo tiež vidieť veľa kompromisov, ktoré síce v budúcnosti zakryje koruna, no tak krásny materiál by si zrejme vynikol viac pri inej voľbe tvarovania.

Postáť, a splynúť s emóciami stromu

Výstava bonsajov a suiseki, ktorá sprevádzala kongres bola veľmi pekná. Už pri prvom pohľade bolo zrejmé trochu iné autorské zastúpenie, na aké sme zvyknutí na výstavách EBA. Mnohé z bonsajov boli naozaj majstrovskými dielami, na ktorých bolo na prvý pohľad vidno dlhé roky dôkladnej práce. Bonsaje boli aranžované na policiach striedavo so suiseki v niekoľkých sálach typickým japonským spôsobom a ich uloženie pôsobilo veľmi harmonicky, no trochu chladne. Možno trochu hudby a vône by pomohlo dotvoriť príjemnú atmosféru. Pre mnohých návštevníkov bol veľkým sklamaním zákaz fotografovať v priestoroch výstavy. A strážiaci organizátori boli naozaj prísni. Na fotografovanie bolo treba zvláštne povolenie a fotiť sa mohlo len v presne stanovenom čase ráno pred otvorením výstavy, keď však v časti výstavných priestorov neboli ešte dobré svetelné podmienky.

No možno to primälo viacerých milovníkov bonsajov k tomu, aby na chvíľku postáli pred úchvatnými bonsajmi a pokúsili sa splynúť s ich emóciami, ako to kedysi radi starý japonský básnik Bašó.

Ming za 35 Euro

Zaujímavosťou bola i tombola, ktorú organizátori vyriešili tak, že návštevníci si mohli kúpiť lístok a vložiť ho do nádobky pri tú výhru, ktorú by získali najradšej. Losovalo sa každý večer. A tak sa dalo zvoliť rôzne stratégie a vyhrať zaujímavé veci.

Pre tých, čo prišli do Saint Vincent na niekoľko dní, pripravili organizátori dva večery s talianskou kuchyňou a kultúrnym programom. Prvý spoločenský večer bol veľmi vydarený. O náladu pri jedle sa starali skvelí hudobníci. Ich vystúpenie sa odvážili ako prví prerušiť v polovici piesne majstri z Japonska. Zaspievali fragment anglickej piesne tak zle, že po nich stratil zábrany spievať temer každý a rozprúdila sa dobrá nálada. V speve, v tanci i vo fotografovaní sa viedli jednoznačne pôvabné Indky. Vrcholom večera bola dražba krásnych kníh, bonsajových misiek a starých japonských zvitkov, ktoré pochádzali z rôznych dynastií. Dražila sa dokonca bonsajová miska z obdobia dynastie Ming, ktorú venoval zo svojej zbierky pán I. C. Su. Získal ju Robert Kempinski za 35 Euro.

Galavečer

Galavečer sa konal vo veľkej hale nazvanej Palais rovnako ako predošlý spoločenský večer. Udeľovali sa ceny, ďakovalo sa organizátorom, ktorým sa naozaj podarilo vytvoriť dobrý kongres, na ktorý prišlo toľko bonsajových nadšencov z rôznych kútov sveta. Medzi najvzácnejších hostí patril aj Daizo Iwasaki, majetný japonský milovník bonsajov, ktorý pri svojej rezidencii na ostrove Šikoku vytvoril prekrásnu bonsajovú záhradu. Už i jemu pomaličky pribúdajú krížiky na chrbte a po prvý raz sme ho videli pohybovať sa v kongresových priestoroch na vozíčku, ktorý tlačila jeho manželka.

Vďaka organizátorom

Kongres BCI bol spojený s kongresom IBS, organizáciou talianskych bonsajových inštruktorovPrezidentkou a aj hlavnou organizátorkou celého podujatia bola Chiara Padrini. Pomáhali jej Michele Andolfo, Sandro Segneri, milá Marcella Ghini, Giorgio Castagneri,  Luciana Queirolo, Samuel Corazza, Donato Danisi, Franco Manes a mnohí ďalší. Pratí im úprimné uznanie a vďaka.

Boli sme radi, že sme v Saint Vincent stretli mnoho zaujímavých ľudí z celého sveta.

Vivat naším krajanom

Rovnako príjemné boli i stretnutia s našimi krajanmi Čechmi a Slovákmi a spriaznenými dušami z Maďarska a aj z Litvy. Boli sme hrdí aj na tých, ktorí na takomto prestížnom podujatí preukázali svoje umenie vystavovanými exponátmi a hájili naše farby. Českú republiku medzi bonsajistami reprezentoval Václav Novák. Potešili sme sa, že vystavoval aj svoju krásnu borovicu Pinus uncinata, ktorú vytvaroval počas svojej demonštrácie v roku 1997 na prvom ročníku medzinárodnej výstavy Bonsai Slovakia v Nitre. Krásne suiseki vystavovali i Karel a Tatiana Šerákoví, Igor Bárta, Šárka Čermáková a zo Slovenska sa predstavil Michal Šebo. Kvalitné bonsajové misky zo svojich dielní tu prezentovali majstri Klika & Kuřátková a firma Isabelia. Vďaka ich patrí aj za srdečnú atmosféru, ktorú tu vzájomne udržovali.

Tak dovidenia zasa niekde vo svete, priatelia.