V budhistických chrámoch

Na ostrove Taiwan

Nad malebným Jazerom Slnka a Mesiaca na malom pahorku sa rozkladal honosný chrám strážený dvomi veľkými červenými psami ceriacimi už celé veky zuby na všetkých príchodzích. Nevedeli sme o histórii tohto chrámo­vého komplexu temer nič a tak sme sa nechali viesť svojimi pocitmi. Okáza­losť, pompéznosť a predcíznosť šli nám v ústrety, keď sme vchádzali veľkou bránou k širokému schodišťu. Množstvo farieb a nádherných detailov tvorilo mozaiku hodnú obdivu. A to zrejme bolo i zámerom majstrov, ktorí tento chrámový komplex vytvorili. Bohatosť vzorov však pôsobila veľmi harmoni­cky a silno priťahovala pozornosť a teda i emócie a dušu návštevníkov. Po­medzi schodištia sa vlnili keramickí i kamenní vodní draci, na oltároch oblo­žení kvetmi a čerstvým ovocím stáli v dôstojných pózach učiteľov pozlátené božstvá. Medzi jednotlivými priestormi boli okienka rôznych tvarov, ktoré lákali ísť stále ďalej a umne rámovali najkrajšie detaily i celé scenérie. A my sme prijali výzvu tvorivého ducha starej Číny a šli sme všetkými tými scho­dišťami, ktoré tam boli, smerom hore. Schody vedúce z poschodia na po­schodie boli stále užšie, strmšie a menej okázalé. Až celkom posledné uzučké schodište, po ktorom musel ísť už každý sám rovno nahor nás vy­viedlo priamo k nebu. Vyšli sme medzi pozlátené strechy chrámov, ktorých rohy boli zdvihnuté nahor tak, ako kedysi rohy vojenských stanov, ktoré tak veľmi ovplyvnili architektúru starej Číny a okolitých ázijských krajín. Dívali sme sa na vody slávneho jazera hlboko pod nami, na pahorky porastené bambusovými hájmi lemujúce brehy jazera. Tu vysoko nad krajinou na naj­vyššom mieste chrámu, s hlavou v oblakoch mal človek chuť zhlboka vdy­chovať do seba svieži tropický vzduch a meditovať o kráse tohto nevšed­ného miesta a celého sveta vôkol.

Dym a vône

Po ceste nahor, bližšie k nebu nás zákonite čakal zostup k realite to­hto sveta. Vdychovali sme vôňu obradných vonných tyčiniek, ktoré veriaci zapaľovali pred vchodmi do jednotlivých svätýň po celých stovkách. Vonné tyčinky sú tvorené vlastne zmesou rozdrvených liečivých a vonných rastlín Ázie. Prach z nich sa natočí na bambusové stebielko a keď takúto vonnú tyčinku zapálite, vôňa, ktorá sa začne šíriť po okolí pôsobí na človeka a na celý priestor okolo neho veľmi očistne a upokojujúco. Vôňa tvorená obsa­hom aromatických silíc a dym uhládzajú myšlienky, tíšia emócie a prebúd­zajú unavené telo. Veľmi často sa používajú tyčinky z príjemného santalo­vého dreva, ale i z vyvážených zmesí liečivých bylín pripravených podľa starých receptúr, ktoré vznikli ešte v časoch, keď ľudia načúvali zvukom, farbám i vôňam prírody, cítili toky energií a potôčiky zdravia vo svojom tele. S jemným dymom sa miešala príjemná všadeprítomná čínska hudba a rozo­chvievala v nás pocity šťastia, pochopenia a blaženosti.

Vstúpme do vnútra

Keď vchádzame do japonskej čajovne, musíme sa zohnúť. Skloniť svoju hlavu. Tento úkon fyzického tela prebúdza i hlboko v duši pokoru a skrom­nosť. Až vtedy, keď aspoň na chvíľu sme schopní pozabudnúť na naše vša­deprítomné ego a s ním aj na naše postavenie, problémy a starosti, môžeme vychutnať a prijať taký jednoduchý a pritom všeobsažný nápoj, akým je čaj. Podobne, keď vchádzame do budhistického chrámu, musíme prekročiť vy­soký prah siahajúci až po kolená. Až potom sme naozaj vo vnútri. Vo mne to vyvolalo určitú bázeň. Človek pocíti, že vstúpil dnu. Dnu z vonkajšieho sveta. Dnu do chrámu a zároveň i dnu do svojej duše. Do svojho vnútra.

Budhizmus a tolerancia

Pre Európana je každopádne veľmi zaujímavé vstúpiť do chrámu iného kontinentu, iného náboženstva, iného nazerania na svet. Budhizmus sa vlastne za náboženstvo ani nedá považovať, pretože sa v ňom nehovorí o Bohu. Budha bol človekom, ktorý prešiel svoju životnú púť a dospel ku ko­nečnej realizácii, k osvieteniu a tým ukázal správnosť strednej cesty pokoja a striedmosti pre ostatných ľudí, ktorí ho ako svoj vzor postavili na piedestál obdivu a úcty. Posvätnosť a silná atmosféra budhistického chrámu pôsobí na každého vnímavého človeka rovnako ako kresťanské kostoly. Roztvára dušu a nechá ju načúvať vlastným hĺbkam skrytého vnútra. Tým, že vchádzame do iného chrámu s príjemnými pocitmi, nestávame sa ešte budhistami a nestrá­came vlastnú identitu. Naopak. Každé čisté a posvätné miesto v nás ro­zoznie tie najjemnejšie struny vlastného Ja. A stávame sa vnímavejší k sebe, ale zároveň i k ostatným ľuďom. I k ľuďom vzývajúcich iných bohov s inou farbou pleti. A tak sa svet plní ďalšími kvapkami porozumenia a tolerancie.

Stretnutia s mníchmi

Okolo Jazera Slnka a Mesiaca vo vnútrozemí ostrova Taiwan je niekoľko pekných budhistických chrámov a tak sme sa zastavili ešte v jed­nom z nich. Pôsobil skromnejším ale aj prívetivejším dojmom a celý bol skrytý v korunách starých stromov a v tónoch klasickej budhistickej hudby. Pred ním visel obrovský starý bubon na ktorý sa udieralo veľkým dreveným ramenom zaveseným na kožených popruhoch. Mala som silné nutkanie ro­zozvučať tento nástroj a s ním i celé okolie silným očistným zvukom, ktorý prechádza do ľudského tela všetkými bunkami. Navzdory upozorneniam nášho holandského priateľa, že sa to robiť nesmie, ako to stojí čierne na bie­lom na papieri s čínskymi znakmi, som rozhojdala rameno bubna. V tej chvíli som však zbadala vo vnútri chrámu pohybovať sa jedného z mníchov vo svojom typickom pomarančovom odeve a zrazu som pocítila, že nechcem byť votrelcom rušiacim život, zvyky a rituály ľudí žijúcich na týchto miestach vlastnou rozpustilosťou a zvedavosťou. Upokojila som starý bubon a vstúpila som do chrámu.

Stretnúť sa z budhistickými mníchmi je veľmi príjemné, pretože z nich žiari niečo viac ako pokoj a odovzdanosť Bohu. Sú veľmi uvoľnení, ve­selí a ochotní. A šťastní, ak vidia okolo seba záujem ľudí. Ale asi sú šťastní proste zo svojho vnútorného pocitu. Ich rozihrané oči a úsmevy tomu na­značujú.

RNDr. Alena Ondejčíková
Bonsai centrum Nitra