Na Arco Bonsai som sa vždy tešil. Krásna príroda, palmy, vysoké majestátne cédre, staré borovice mi v okamihu pripomenuli rok 2005, keď som priniesol prezídiu EBA materiály pre vstup Slovenskej bonsajovej asociácie do tejto organizácie. Teraz EBA po rokoch umožnila jej členom vyslať dvojčlenné družstvá na zaujímavú súťaž v tvarovaní stromov.
Využili sme túto hodenú rukavicu a tak sme vo štvrtok 30. apríla 2015 vyrazili – smer Taliansko. René Lempeľ nás viezol do jamy levovej, lebo keď uvážite, že taliani sú špičkou v Európe a majú vyše 200 bonsajových klubov, tak z toho nám na Slovensku určite padne sánka dole…
Milan Roskoš priniesol do Arca veľmi pekné slovenské yamadori – ktoré už čakalo na svoju novú premenu. Prvého mája sme teda riadne uťahaní nad ránom dorazili do Arca a ubytovali sme sa vo štvorhviezdičkovom hotely Palace hotel Citta priamo v centre.
Nádherný výhľad na hrad a staré mesto z nášho balkóna bol zdanlivo upokojujúci.
Veľa času sme však nemali a tak po zložení našich vecí sme sa išli zaregistrovať a po prevzatí a vybavení formalít sme sa ponáhľali inštalovať Milanov bonsaj „Oleander nerium“ do výstavnej sály, ktorá bola pripravená v pravom krídle kasína.
Keď sme vyšli pred kasíno upútala ma plejáda vlajúcich zástav zúčastnených štátov a keď som videl našu vlajku plápolať vo vetre medzi ostatnými, hneď som si spomenul na našich hokejistov, ktorých čakal, tak ako aj nás, reprezentačný krst…
My sme mali však za súperov Rakúsko ,Nemecko ,Monaco, Švajčiarsko, Slovinsko, Maďarsko, Francúzsko a snáď najobávanejšie Taliansko na čele so Salvatore Liporacem…
Dostali sme stôl s číslom 19, kde sme mali tvarovať- keďže deviatka je moje šťastné číslo, veľmi ma to povzbudilo a aj upokojilo…
Pred tvarovaním sme si určili pohľadovú stranu, ako aj postup tvarovania. Milan ako hlavný stratég a demonštrátor to mal dobre premyslené a hoci bola možná aj druhá varianta voľba padla na tvar kaskády. 
Počas tvarovačky chodili k nášmu stolu hostia a uznanlivo sa vyjadrovali k novému tvaru: belissimo, super ,trés joli, to sa dobre počúvalo, ale o všetkom rozhodne až samotná porota…
Po temer ôsmich hodinách sme odniesli stvarovanú borovicu mugo k ostatným a dúfali, že zaujme …
Potom sme obaja išli na prízemie už spokojní z dobre vykonanej práce na avizovanú výstavu bonsajov. Hneď pred vstupom do sály po ľavej strane schodov stál na zemi asi dvojmetrový Juniperus v obrovskej miske. Myslím, že pár chlapov s ním pri inštalácii muselo mať poriadnu robotu…. 
Vybehli sme teda svižne po schodoch kde boli nainštalované samotné domáce bonsaje a aj zahraničné stromy. Priznám sa, niektoré som už dlhšie poznal a úsudok o ich tvaroch aj kvalite nechám na vás. Čo bolo veľmi dobré, každý strom mal na stole priestor asi 1,50 metra a tak aj kompozícia spolu s doplnkovou rastlinou, alebo suiseki sa netlačili, ako je to na niektorých našich výstavách… 
Po prehliadke výstavy sme ešte debatovali o stromoch, mne napríklad vadil bonsaj z mandle, ktorý taký tvar ako autor spravil určite nemá, ale o tom to je… Niektoré bonsaje mali temer dokonalý tvar a ja tomu hovorím dokonalá estetická nedokonalosť, prosto bomba… Dá sa to dosiahnúť len dlhými rokmi práce a trpezlivosti.
Teraz pár slov k predaju, ktorý je súčasťou celej akcie v ARCU. Hneď vedľa kasína v krásnom parku pod cédrami a palmami bolo pripravených 29 stánkov s predajom polotovarov (olív tam bolo neskutočne veľa), ale aj kvalitných bonsajov za 800 až 3.850 euro. Niektoré ceny sa mi zdali prehnané, napríklad k videniu bola maličká miska na drobné kusamono za 30 euro. No „nekúp to“ – tak som to nekúpil…
Náradie, výživa, stolíky, rôzne potrebné druhy zeminy a hlavne keramika lákala návštevníkov na každom kroku. Juro Homola s Katkou tam vystavovali veľmi kvalitnú keramiku a tak nám dobre padlo stráviť s kamarátmi chvíle práve v ich stane. Juraj je skutočný estét a umelec a jedna z misiek od neho už zdobí aj moju zbierku.
Samozrejme, my sme boli zvedaví, ako dopadol náš slovenský strom a keď prišiel Salvatore Liporace k Jurajovi Homolovi kúpiť si misku, čo je mimochodom iste veľké uznanie, nedalo nám a spýtali sme sa ako vidí naše vystúpenie. Prácu ocenil, pochválil, ale hneď nás schladil, keď povedal, že svoj hlas nám nedal… Každý má svoj pohľad na vec a vidí strom svojimi očami.
Večer 2.mája sme strávili v tenisovom centre, kde bola výborná zábava, živá hudba a asi 300 bonsajistov temer zo všetkých talianskych bonsajových klubov ako aj hostí z Európy si vychutnávalo doslova aj do písmena úžasnú atmosféru. Teraz trošku priatelia scenzurujem svoje myšlienky… ale priznám sa bez mučenia – bolo to úžasné a pohostinnosť talianov je neskutočná, vyvierajúca z ich temperamentu a úprimného vzťahu ku všetkým, ktorí boli v hale.
Pripili sme si na nás a na to, že možno vyhráme v tombole, ktorá sa večer losovala. Ale šťastena sa na nikoho z nás neusmiala, no nič sme si s toho nerobili, naopak dobrá nálada ako je vidieť nás vôbec neopúšťala.
Na druhý deň ráno sme zavítali na očakávané demo talianov, kde každý významný klub a tých je neúrekom vyslal svojich zástupcov na prestížne ukážky ich umenia. Osobnosti ako Michele Andolfo, Giacomo Pappalardo, Roberto Raspany, Donato Danisi, Enrico Savini, MircoTedeshi možno som niekoho nechtiac vynechal, nech mi to prepáčí, ale celú túto plejádu bonsajových majstrov aj s pomocníkmi uzatváral Sandro Segneri so svojimi ľuďmi.
Napätie a ticho by sa dalo krájať a sústredenosť demonštrátorov bola rušená len vŕzgajúcimi parketami…
S obdivom som sledoval Sandrov team, čo „stvárali“ s kásnou borovicou, možno pekných pár rokov čakajúcou práve na toto tvarovanie – prosto bol to úžasný zážitok.
My sme si ešte pozorne pozreli miestnosť s bonsajmi majstra SHOZO TANAKU ,kde bol vyslovený zákaz fotografovania a oproti aj suiseki Andrea Schenoniho. Myslím, že naši suisekisti s ich kameňami by sa tam iste nestratili… a pomaly sme čakali na záverečné vyhodnotenie.
O 18.ooh nebolo temer voľného miesta v sále, kde sa konal slávnostný ceremoniál. Osobnosti bonsajového umenia trpezlivo čakali a verdikty. Ocenenia dostali postupne v rôznych kategóriach talianski majstri, ďalej Shozo Tanaka a zrazu zaznelo sálou SLOVAKIA!
Úžasné, súťaž družstiev máme teda vyhratú my. Musím poznamenať, že veľké a hlavné uznanie patrí môjmu priateľovi a kamarátovi Milanovi ROSKOŠOVI, ktorý hneď bystro vyskočil zo stoličky a obaja sme si išli pre cenu .Uááááu. Ešte teraz mi znie v ušiach dlhotrvajúci potlesk zaplnenej sály… Pozdravili sme sa s priateľmi z Maďarska, ktorí tiež neobišli na prázdno a gratulácie nebrali konca.
Je tu teda záver krásneho podujatia – balíme… Ale ešte musím skromne ale aj s úsmevom poznamenať, že prišiel za nami opäť aj maestro Salvatore Liporace a potriasol nám priateľsky ruky a – zablahoželal k oceneniu.
Čakala nás dlhá cesta domov, ale určite to stálo zato.
Arivederci ARCO.
Uzavrel by som túto reportáž priatelia slovami:
„VENI,VIDI VICI“