Do malého tichého mestečka Audincourt som pricestovala ešte v predvečer výstavy, aby som si ju mohla vychutnať od prvého momentu, ako sa otvoria brány starého kaštieľa. Na druhý deň ráno som bola milo prekvapená veľkým počtom návštevníkov. Dlhým radom pri registračnom stánku som už nebola tak nadšená. Využila som teda čas a šla som si prezrieť množstvo stánkov s miskami, bonsajmi, yamadori materiálom, stolčekmi a všetkým možným, čo sa bonsajov týka. Vašek Novák ako hlava súťaže talentov ma sprevádzal pri registrácii a uviedol ma do obrazu, v ktorej budove sa čo odohráva a ako a kde bude prebiehať samotná súťaž, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Potom som si šla konečne prezrieť výstavu.
V hlavnej budove sa konali vlastne dve výstavy naraz. V jednej časti boli vystavené stromy nominované na tohtoročnú EBA a v druhej časti miestnosti sa konala francúzska národná výstava. Samozrejme svoj priestor mali vyhradené aj suiseki. Vystavené bonsaje boli podľa mňa na vysokej úrovni, v oboch častiach výstavy. Samozrejme sa našli aj výnimky, ale každá krajina vystavuje také bonsaje, aké má k dispozícii. Páčilo sa mi, že každý vystavený strom mal vyhradený dostatočne veľký priestor a mohol tak pekne vyniknúť. Nechýbali ani kusamono a rôzne iné doplnky, ako úžasné miniatúrne asi bronzové sošky zvierat, suiseki, či veľkonočne poňaté aranžmány so zajačikmi a vajíčkami. Milo ma prekvapilo veľké zastúpenie bonsajov kategórie shohin a mame. Väčšina z nich boli naozaj krásne kvalitné bonsaje. Škoda len, že organizátori na shohiny nejako nemysleli a nevytvorili pri hodnotení výstavy samostatnú kategóriu práve týmto bonsajom. Vybrali sa jednoducho podľa hodnotiteľov 3 najkrajšie bonsaje z celej výstavy EBA a rovnako 3 spomedzi francúzskych vystavovateľov, bez ohľadu na veľkostnú kategóriu.
V sobotu ráno o 9:00 sa začala súťaž talentov. Ako obyčajne si každý súťažiaci vyžreboval číslo stromu a začalo sa pracovať. Tvarovali sa Juniperus chinensis, na môj vkus trochu priveľké a s príliš hrubými konármi, nevhodné na súťaž, ktorá trvá 4 hodiny. Aspoň ten môj strom mal iba hrubé vetvy, nedostatočne rozvetvené, so zelenými konárikmi na samom konci, takže bolo ťažké dostať zelenú hmotu bližšie ku kmeňu a vytvoriť kompaktný dojem. Navyše som si veľa vetvičiek tesne pred koncom odstrihla, lebo som videla, že ich nestíham natvarovať. Iní súťažiaci mali pri losovaní šťastnejšiu ruku a vybrali si strom, ktorý sa dal lepšie zmenšiť a skompaktniť, aj keď mnohí to robili na úkor klasických tvarovacích techník a pravidiel. Napríklad víťazný holandský strom pôsobil z diaľky naozaj krásne, ale zblízka bolo vidieť, že obláčiky sú vytvorené vrstvením vetvičiek nad sebou a tie vrchné boli otočené dovnútra koruny, v prírode by takto nikdy nerástli. Nakoniec nám pol hodinu pridali, ale aj tak som ledva stihla dodrôtovať korunu, natvarovať som ju už bohužiaľ skoro vôbec nestihla. Keby som dostala tento strom znova pod ruky, už by som s ním pracovala úplne inak a nestrácala by som toľko času s menej podstatnými vecami. Napríklad ani jeden z víťazných stromov nemal očistenú kôru. Ale po vojne je každý generál… Bola to pre mňa nová skúsenosť a som rada, že som si mohla vyskúšať prácu s tak veľkým materiálom.
Súbežne s našou súťažou sa konala aj francúzska národná súťaž talentov, tí mali oveľa vhodnejší materiál na tvarovanie, tiež juniperus chinensis, ale oveľa menšie a poddajnejšie stromy.
Vyhodnotenie súťaží i samotných výstav sa konalo večer v neďalekom meste Sochaux, v krásnom prostredí múzea Peugeot. Čo mi trochu vadilo bolo to, že celý večer prebiehal výlučne vo francúzskom jazyku, nikto sa neunúval prekladať aspoň do Angličtiny, ale to sú Francúzi. Inak to bol veľmi príjemný večer, s dobrým jedlom, vínom a veľmi milou spoločnosťou pri našom česko-slovenskom stole.
Na prvom mieste v súťaži talentov sa umiestnil holandský strom, na druhom Veľká Británia a na treťom, pre mňa a mnohých ďalších nepochopiteľne ale predsa, Portugalsko. Portugalský strom bol vytvorený vlastne z troch vetiev, ktoré všetky vyrastali z jedného miesta a o nejakej technike tvarovania sa tu nedalo veľmi hovoriť. Ale porota si myslela zjavne niečo iné.
Spomedzi suiseki bol znova ocenený slovenský kameň Michala Šeba. Hlavnú cenu spomedzi bonsajov získala borievka vystavená v Tokonome, druhé miesto získal český strom, Pinus Thinbergii, polokaskáda a na treťom mieste bol aj podľa mňa veľmi pekný lesík z Ulmus campaestre. Ako som už spomínala, bola škoda, že Francúzi neocenili ako samostatnú kategóriu aj shohin bonsaje, pretože mali naozaj z čoho vyberať.
Popri výstave sa konali aj demo tvarovania a shohin workshop s Koji Hiramatsu v samostatných budovách. Na jednom deme tvarovali Francúzi Satsuki azalku, ale nevidela som veľký rozdiel medzi pôvodným a výsledným stavom. Mňa v piatok najviac zaujalo tvarovanie vo vedľajšej budove, kde tvarovali súbežne borovicu – Japonec Chiharu Imai, veľmi príjemný pán a francúzsky demonštrátor pracoval na veľkom buxuse. Čo mi zas chýbalo bol preklad do angličtiny, aj Japonca tlmočili do francúzštiny. Výsledky oboch tvarovaní boli veľmi dobré. Ostatné demá som nevidela kvôli súťaži.
Zúčastniť sa súťaže talentov a celkovo tejto výstavy bolo pre mňa skvelým zážitkom a určite by som tam šla zas, čo podľa pravidiel EBA aj môžem, keďže som sa neumiestnila na hodnotených prvých troch miestach súťaže.
Zuzka Tinková