Dračí kvet v Šanghaji

Bola už celkom tma, keď naše lietadlo pristálo na letisku v Šanghaji. Taxíkom sme sa viezli širokými ulicami obklopenými početnými mrakodrapami a svetelnými reklamami. Mrakodrapy a dialnice sa tu v Číne stavajú nevídanou rýchlosťou, aj keď prevažne ručne. Často sme sa pri našom cestovaní v duchu pozastavili, ako bude táto krajina vyzerať za pár rokov, pri takom tempe rozvoja, aký sme tu postrehli dnes.  Netrúfali sme si to ani vysloviť nahlas. Čína silnie a rozmáha sa naozaj viditeľne. A pod jednoduchými a pôvabnými lešeniami z bambusu rastú nové budovy doslova ako huby po daždi.

Long hua = Dračí kvet

Vystúpili sme pred jednoducho vyzerajúcim hotelom v známej budhistickej štvrti Šanghaja nazvanej Long hua – Dračí kvet. Rovnako sa nazýval i náš hotel, susedný budhistický chrám, park i neďaleká pagoda. Všetko významnejšie tu nieslo toto pekné, typicky čínske meno. Long hua. Náš hotel bol súčasťou budhistického chrámu a na jeho charaktere i riadení sa podieľali večne usmiati a na pohľad bezstarostní budhistickí mnísi. Hoci vyzeral navonok veľmi jednoducho, bol postavený rafinovaným spôsobom presne podľa pravidiel Feng šuej. Jeho chodbičky sa kľukatili a zvnútra pôsobil na nás dojmom labyrintu. Určite sa nám ani pri tej najväčšej snahe nepodarilo vrátiť sa na izbu rovnakou cestou. Ale vždy sme boli radi, že sme vôbec trafili. Z každého okna tohto zvláštneho komplexu sme sa mohli zahľadieť do niektorej z klasických kamenných záhrad. Prekrásne bizarné kamene obrovských rozmerov sa impozantne týčili nad malými vodnými plochami a trsmi bambusu. Jednoduchosť, štýl, originalita a všade prítomná tichá stará budhistická hudba, to je Long hua.

Tai či čuan

Ťažko povedať, kedy sa čínske mestá prebúdzajú k životu a kedy sa ukladajú spať. O piatej ráno sú už ulice naplnené čulým ruchom rovnako ako pred polnocou. Avšak na jeden míľnik v živote jednoduchých Číňanov sme predsa len natrafili. O piatej ráno sme potichučky vykĺzli z hotel a vybrali sme sa k blízkemu parku. Naše tušenie nás nesklamalo. Na malom námestí pri pagode cvičila skupinka ľudí za zvukov klasickej hudby svoje každodenné Tai či čuan. Prastaré cvičenie, ktoré pomáha rovnomernému prúdeniu energie v tele, prekrveniu vnútorných orgánov a k upokojeniu mysle. Považuje sa za veľmi dôležité pre udržanie si dobrého zdravia a vitality do vysokého veku. Hneď tu na ulici sme sa pridali ku skupine cvičencov, ktorým predcvičoval cviky veľmi zvláštne vyzerajúci starší muž s neobyčajnou ladnosťou v tele. Cvičil vo vyžehlených nohaviciach a v slušivej veste. S tvárou, v ktorej sa neodrážali žiadne emócie ako odpoveď na podnety vonkajšieho sveta vyzeral ako postavička z rozprávky.

Ranný rituál

Kúsok opodiaľ cvičila skupinka žien ladné ranné cvičenie s veľkými vejármi a vedľa zasa iná  s mečmi. Vošli sme do veľkého parku obklopujúceho mauzóleum  a stali sme sa súčasťou tohto ranného rituálu. To, čo u nás praktizuje len málo jednotlivcov snažiacich sa udržať si zdravie a kondíciu, alebo stotožniť sa s rôznymi filozofiami východu, tu bolo každodennou súčasťou života. Každý cvičil to, čo mu najlepšie vyhovovalo. Šli sme od skupiny ku skupine a už sme s nimi ani necvičili, len sme vdychovali tú skvelú atmosféru skorého rána, ktorú tie tisícky ľudí roztrúsených vo veľkom parku vytvorili okolo seba.

Energia stromov

Hneď pri bráne do parku sme si zatancovali valčík spolu s Číňanmi, ktorí ním začínali deň. Pomedzi zeleň sa kľukatil zvláštny chodníček. Celý bol povykladaný okrúhliakmi tak, aby tí, ktorí sa po ňom prechádzali bosí si rozmasírovali chodidlá a všetky akupresúrne body, energetickými dráhami pospájané s jednotlivými vnútornými orgánmi. Tí mladší behali po tráve, alebo po chodníkoch vhodných na beh. Niektorí dokonca cúvali. Ľudia bez ostychu objímali staré stromy, dotýkali sa ich kôry a čerpali ich energiu vlastným vcítením sa. Šli sme stále ďalej a opäť sme videli mnohé pôsobivé cvičenia s dýkami, vejármi i mečmi alebo len so svojím telom.

Spev vtákov

Na opačnom konci parku pod košatými stromami sa schádzali muži s klietkami zakrytými nepriehľadným súknom. Rozvešali ich po konároch stromov a sňali z nich rúško. V tej chvíli pre vtákov učupených v klietkach akoby svitol deň a oni sa nenapodobiteľným spôsobom rozospievali. “To je japonský Joko”, usmievali sa ich hrdí majitelia a prstami nám ukazovali na veľkých vtákov podobných nášmu drozdovi so škvrnou na oku. Niektorí ľudia cvičili pri tejto prírodnej muzikoterapii, iní len počúvali vtáčie budenie slnka opretí o stromy, alebo debatili s okoloidúcimi.           Boli to krásne rána, keď ešte vzduch nebol nasiaknutý horúčavou dňa ale pozitívnou energiou ľudí, ktorým sa nelenilo začať deň ranným cvičením a stretnutím s priateľmi. Vo všetkých tvárach sa zračila vyrovnanosť a srdečnosť. Pokoj duše, ale i vnútorná disciplína, ktorá zabráni telu voľkať si v prirodzenej lenivosti a ranným cvičením zvíťaziť každý deň nad sebou samým. A to už stojí za to.

Zelený čaj na raňajky

Na chodníkoch pred vstupom do parku sa vytvorila ulička drobných obchodníkov, ktorí si na zem rozprestreli obrus a predávali podľa vlastného uváženia tovar od výmyslu sveta. Ponúkali sa tu vonné tyčinky, tenisky i živé hady v tenkých sieťkach.          Snáď ešte nikdy sme nevideli pokope toľko dobre naladených ľudí ako v tie skoré rána na juhu Šanghaja uprostred Long hua. Ale o pol siedmej akoby niekto mávol čarovným prútikom, kúzlo zmizlo. Ľudia sa odrazu rozpŕchli nevedno kam a my sme sa uchýlili do pokoja budhistického chrámu. Ešte bol temer prázdny a údery na zvon volali mníchov na skromné raňajky. I my sme sa pobrali na tie naše. Svieži a žiariví v kontraste s našimi práve sa prebudiacimi priateľmi sme si nechali zaliať zelené lístky čaju horúcou vodou a s chuťou sme zahryzli do teplého toastu. Zaujalo nás, že dobrý čaj i tu vo svojej domovine bol drahší ako celé ostatné raňajky a za jeden sklenený pohár sme zaplatili temer 150 Sk. Bola to však dobrá investícia, pretože dobrému raňajšiemu zelenému čaju sa ťažko niečo vyrovná.

RNDr. Alena Ondejčíková
Bonsai  centrum Nitra